O Kirké, čarodejniciach, bylinkách a farmácii
Mám rád mytológiu. Slovanskú, severskú, mýtické príbehy starého Egypta či Blízkeho východu, ale predovšetkým antickú – jej príbehy sa objavujú aj v mojich výkladoch pri rozboroch horoskopov. Podľa mňa totiž plnila odjakživa úlohu prvotnej psychológie, ako to spomínam inokedy v iných príspevkoch. Medzi najzaujímavejšie veľké príbehy patria tie homérske, mnohé nám napovie i Hesiodos vo svojej Theogonii či v diele Práce a dni.
Homérov príbeh o návrate Odysea z vojny pod Iliom – spod Tróje, ktorú Gréci porazili práve vďaka jeho ľsti – drevenému koňovi s ukrytými bojovníkmi, je pre mňa zaujímavý nielen z mytologického či epického aspektu, ale veľký dôraz dávam jeho psychologickému charakteru. Podľa tohto hľadiska cesta hrdinu je ukážkou jednej z možných vývinových etáp cesty duše muža pred štyridsiatym rokom veku. A zodpovedá aj istým astrologickým – zodiakálnym charakteristikám, ak sa na zodiak nedívame ako na zvieratník, ale, ako nás k tomu vedie etymológia viazaná na prastarý sanskrtský koreň slova hod (ide. sed-/sod-), grécky hodos – chodiť, chodník, teda ako na cestu (Slnka a planét po oblohe, po zodiaku).
Záujem o príbeh prerozprávaný predovšetkým Homérom, ale i ďalšími antickými autormi, ma viedol i k rozsiahlejšiemu astrologickému pojednaniu s názvom Cesta, ktoré sa dotýka „historickej púte“ Slovenska od prevratu v roku 1989 a hlavne od vzniku Slovenskej republiky ako samostatného štátu 1. januára 1993.
Z Odyseovho rozprávania je pre mňa jednou z najzaujímavejších častí tá, v ktorej spomína na stretnutie s čarodejnicou Kirké na jej ostrove Aiaia. Môj záujem o túto „nižšiu bohyňu“ podporila aj Madeline Millerová, ktorá časť fiktívneho životného príbehu bohyne-čarodejnice opísala v románe Kirké. Samozrejme, autorská licencia autorke dovolila v čitateľsky príťažlivom a úspešnom dielku použiť nielen informácie z antických gréckych a rímskych zdrojov, ale popridávať tam viaceré dejové línie, ktoré istým spôsobom umožňujú Kirkin „život“ a psychológiu jej konania ozrejmiť, nájsť v nich možné „logické“ súvislosti, ako ich poznáme z pohľadu a požiadaviek súčasného (západného) čitateľa.
Najpodstatnejším zdrojom dôležitých informácií bolo pre mňa predovšetkým pochopenie významu mien a slov, ktorými oplýva originálny prameň – Homérova Odysseia – viažucich sa na čarodejnícke aktivity Kirké.
Kirkin ostrov Aiaia (αιαι, gr aiai – /citoslovce bolesti/ ach, beda) síce nebol v hlavnej plavebnej dráhe antických moreplavcov, ale predsa len nemohol byť kdesi úplne na okraji vtedajšieho obývaného sveta. Keď v jeho pobrežných vodách pristál so svojou loďou Odyseus so zvyškom druhov preživších predošlé útrapy cesty, našli v húštinách ostrova množstvo voľne pobehujúcich zvierat, správajúcich sa veľmi prívetivo, vľúdne (v ľudí), neútočne. Až neskôr pochopili, že sú to ľudia, námorníci, ktorí predtým ostrov navštívili a boli jeho majiteľkou premenení na zvery (od medveďov až po svine).
Takto dopadne aj skupina Odyseových druhov, ktorí sa vyberú na obhliadku ostrova. Kirké ich pozve do svojho domu na honosnú hostinu, ponúkne lahodný nápoj a doň vmieša špeciálny bylinný výťažok, ktorý spôsobí ich premenu na prasce. Kirké ich odvedie do chlieva a nakŕmi žaluďmi. K lodi sa vráti len Eurylochos, Odyseov pobočník, šípiaci pri pohľade na Kirkin dom čosi nekalé. Porozpráva Odyseovi, čo zažil, ako vošli jeho druhovia do domu a ani jeden z nich už nevyšiel. Hrdina sa teda vyberá na výzvedy sám a na chodníku čo vedie k domu, stretne boha Herma, a ten nechce pripustiť, aby aj on prešiel premenou ako jeho druhovia. Dá mu bylinu, ktorú poznajú iba bohovia a volajú ju móly. (čierny koreň – súvisí s temnotou matky Zeme a biely kvet – so svetlom Kirkinho otca Hélia) Tá ho ochráni pred čarami bohyne a po rôznych peripetiách sú zachránení a späť na ľudí premení aj tí, čo boli prasatami. S nárekom i šťastím ďakujú Odyseu za záchranu. Po roku, ktorý prežijú v spokojnosti pri každodenných hostinách a krátkej ceste, počas ktorej hrdina navštívi podsvetie, sa vyberajú na cestu späť domov.
Aby sme vysvetlili zmysel nadpisu i celkového zámeru uvedeného textu, potrebujeme vysvetlenie významu niektorých slov a mien, ktoré nemusia byť bežnému čitateľovi, nevzdelanému v klasických jazykoch, úplne, ak vôbec jasné, zrozumiteľné.
Názov ostrova je nám už viacmenej pochopiteľný. A či sa na ňom Kirké narodila, ako hovoria niektorí autori, alebo naň odišla do vyhnanstva, nám už pre našu interpretácii neponúknu vysvetlenie. A ani ho, zrejme, nebudeme potrebovať. Pomenovanie teda môže byť odvodené od náreku samotnej osamotenej bohyne, ale hlavne od nárekov tých, ktorí sa premieňajú do animálnych podôb. Alternatíva, že bola na ostrove uzavretá z vôle bohov – olympanov i Titánov – sa mi pozdáva viac, ako tá, že tam prišla na svet. Jej otcom bol podľa Homéra i viacerých antických mýtografov Hélios (Ηλιος, Ηελιος, gr. Hélios, Heelios – boh slnka, syn Hyperióna, brat Zory a Selény, otec Faethóna a Héliovien; slnko /ako nebeské teleso/, východ /ako svetová strana/, slnečné svetlo, deň, slnečný žiar, páľava, úpek, horúčosť), matkou „temná“ oceánida Perséis (περσις, gr. persis – záhuba, zničenie; περθω, gr. pertho – ničiť, plieniť, rozvracať, boriť, hubiť, kynožiť, kántriť, zabíjať, …).
Aj meno bohyne – Kirké – je silno príznakové vo vzťahu k jej aktivitám. (Κίρκη, gr. Kirke; κιρκος, κρικος, gr. kirkos, krikos – krúžiaci – vták, luniak, jastrab,, kruh, krúžok, karička, obruč, očko, prsteň, obrúčka, náramok, ohnivko,, cirkus, pretekárska dráha; κιρκοω, gr. kirkoo – kruhom spútavať). Meno vraj dostala podľa oranžových očí, aké mávajú vtáky (možno prepelice), či pre radosť zo spevu (zvukomalebne pripomína čvirikane vtákov, vtáčí krik, spev, v rómskom – cigánskom jazyku znamená čiriklo vták), ale hlavne preto, že krúžila okolo svojich obetí, ktoré si kruhom – akoby prsteňom moci – spútala a zmenila na zvieratá, čím ich pripútala, ako do okov zviazala na pobyt na svojom ostrove. Tak to urobila s Odyseovými druhmi, keď sa podieľala ma ich premene na svine, tak to spravila aj hrdinovi, ktorého opantala svojou očarujúcou mocou, aby u nej zostal celý rok a miloval sa s bohyňou „s vrkočom krásnym“. A splodil na konci pobytu na Aiaii syna Telegona – (vo význame ďalekého potomka, ďaleké potomstvo).
Zaujímavo a príznakovo – v kontexte toho, čo sme spomenuli – vyznieva aj význam gréckeho κυριος, kyrios, kde jotu za kapou nahradíme ypsilonom, s významom mocný, vládca, pán, vlastník, autorita, ale aj slovo κυρκαναω, kyrkanao, čo znamená miešať, snovať, chystať (napríklad záhubu, …).
(Latinským ekvivalentom mena je Circa, lat. cirka – okolo, vôkol, dookola, blízko, nablízku, asi, približne, cca, a od toho odvodené slovo cirkus – kruh).
Čím by mohla byť pre bohov – Titánov i Olympanov táto malá bohyňa nebezpečnou? Nuž predovšetkým tým, že objavila v sebe liečiteľské schopnosti, hraničiace účinnosťou liečebných prostriedkov až s čarodejníctvom. A bohovia si uvedomili, že ak sa to od nej naučia ľudia, či na ľuďoch budú výťažky z bylín aplikované, môžu sa rozlúčiť so svojou nadvládou nad ľudstvom. Kirké vyskúšala pôsobenie svojich znalostí z oblasti farmácie na svojich najbližších, a fungovalo to. Glaukos (starogr. Γλαῦκος, gr. – lesklý, blýskavý, jasný, jasnooký, modrooký, /modrý ako morská hladina/) sa premenil pod vplyvom jej „čarov“ a čarovnej šťavy, miazgy „kúzelných“ bylín na šupinatého morského boha modrej farby. A Skylla sa pod ich vplyvom premenila na obludu, ktorá požierala námorníkov, ktorí sa chceli preplaviť (Messinskou) morskou úžinou „medzi Skyllou a Charybdou“. (Σκυλλω, skyllo gr. – sťahovať, zdierať kožu, drásať; týzniť, trápiť, sužovať; Χαρυβδις, gr. charybdis – nebezpečný morský vír, nenásytná /obluda/ krútňava). Kirké spôsobila túto premenu kvôli tomu, že sa jej potenciálny partner, milenec zaľúbil do Skylly, a ona tomu chcela zabrániť. Tieto čary jej ukázali, že byliny majú zásluhu na tom, že sa tieto „obete“ iba zmenili na to, s čím sa v skutočnosti charakterovo stotožňovali. A vyšší bohovia sa začali jej sily obávať. Aby v tom nemohla verejne v božskom svete pokračovať, zavreli ju na ostrove. Tam sa ponárala hlbšie a hlbšie do znalostí farmácie, až sa stala obávanou čarodejnicou.
A tu sme pri základnej téme, ktorej sa venujeme. Slovo φαρμακεια, gr. farmakeia znamená okrem liečenia, používania liečebných prostriedkov, lekárstva aj travičstvo, čarodejníctvo, mágiu. Takže ten, kto sa venuje farmácii je vlastne φαρμακευς, gr. farmakeus, teda mastičkár, travič, čarodejník. V Homérovom diele nájdeme viackrát spomenuté aj φαρμακον, gr. farmakon; dokonca i Hermes, ktorý, ako som spomenul, chce pomôcť Odyseovi, mu ponúkne bylinu s čiernym koreňom a bielymi kvetmi, móly (μωλυ, gr. – čarovná zelina, ale aj cesnak). Kirké, ako sme poznamenali, pracuje najviac s miešaním rastlinných štiav, čo takisto zodpovedá pojmu farmakon, a spadajú doň i významy liečivá masť, farbivo, čarovný nápoj, elixír, ktorý po požití spúšťa rôzne kúzelné a čarodejné procesy. Nimi sa dajú dosiahnuť často žiaduce výsledky, medzi ktoré patrí aj odpomoc od problémov, úľavu od bolestí a zdravotných ťažkostí. Ale tí, ktorí dokázali dokonale využiť „magickú“ moc bylín, posilňovať, zakaľovať, utužovať zdravie, dokázali týmito „čarami“ takisto okúzľovať, klamať, ba dokonca i porobiť niekomu. V takých prípadoch už spájali svoje liečiteľské schopnosti s psychologickým pôsobením. A mnohí z nich aj zneužívali svoje znalosti a schopnosti (hlavne ak za to dostali dobrú plácu alebo boli k zneužitiu násilne zmanipulovaní) nechali sa zneuctiť do podoby travičov, na „prácu“ s jedmi.
No i sám veľký lekár, predchodca homeopatikov, Paracelsus, takisto ako mnohí pred ním a po ňom poznal, že jedy majú takisto liečivú moc, závisí len od použitého množstva zvolených ingrediencií v „elixíroch“ (al-iksír, arab. – „liečivý magický nápoj“, z gréckeho ξηριον, ξηρος – xerion, xeros – suchý, vysušený, vysušujúci zásyp na rany).
V čom spočívalo a dodnes spočíva „nebezpečenstvo“ kirkovských praktík pre tých, ktorí ich zakazujú, obmedzujú, trescú? V prípade mýtu je to pomerne jasné. Bohovia sa obávajú, že by poznatky o farmakon, ktoré by sa rozšírili medzi bežný ľud, potlačil ich význam ako jediných, ktorí majú na starosti tieto kompetencie – zachraňovať ľudí od chorôb (ba aj smrti). Potom by prestali hrať v mysliach, srdciach a dušiach širokých más dôležitú úlohu, teda nemal by ich kto uznávať, vzývať ich, modliť sa k nim, dávať im dary. Preto sa Zeus i Kirkin otec Hélios rozhodnú pre jej vyhnanstvo na Aiaii.
Podstatným je však aj ďalší faktor, s vysvetlením ktorého sa stretávame v dielach významných vedcov, mysliteľov, filozofov staroveku, stredoveku i tých novovekých, akými sú napríklad Mircea Eliade, Joseph Campbell, Ivan Antonovič Jefremov a ďalší, v ktorých sa zaoberajú prechodom spoločnosti od matriarchátu do patriarchálnej spoločnosti.
Kirké tak patrí do najstarších čias, kedy ešte nevládli svetu maskulinní bohovia, ba aj názov jej ostrova tomu nasvedčuje. Okrem skôr spomínaného významu, spojeného s nárekmi, je v starej gréčtine αια – aia homonymom k slovu γαια – gaia s významom matka – Matka Zem. Takže i Kirké tak patrí k starým materským bohyniam, ktoré sa nadvládu mužov nastupujúceho patriarchátu „učia“ ovládať prostredníctvom premien. Jej materská úloha je ale spojená i so sexuálnou mágiou (viď Héra, predstaviteľka materského božstva nemá výrazné schopnosti robiť kúzla, ale napríklad Afrodita, bohyňa „najstarších mýtov“ takisto čaruje pomocou svojho „kúzelného pásu“). Muži navštevujúci Kirkin ostrov, súc nevysporiadaní so svojou sexuálnou divokosťou, sa pod vplyvom vytvorených farmakon a kúziel čarodejnice menia na to, čím v podstate sú – na zvieratá rôzneho druhu, istým spôsobom na φαρμακός, gr farmakos – „obetných baránkov“ (v najstarších kultúrach to boli osoby zabíjané ako zástupcovia spoločenstva, aby ostatní boli očistení – obvykle nimi boli zločinci, preto slovo fungovalo aj ako nadávka). Stretnutie s Kirkou, ako to spomína Jefremov v románe hodina Býka, bolo „skúšobným kameňom pre každého muža, aby zistil či je mužom pod vplyvom vyspelého Erosa“ (primárnej kreatívnej sily), lebo „sexuálna mágia pôsobí len na nízkej úrovni vnímania Krásy a Erosu.“
U Eliadeho sa stretneme s témou spomínaných konfliktov prechodu z matriarchátu do patriarchátu stretávame v celom jeho diele takisto ako u Campbella.
Ako by sme mohli charakterizovať, vzhľadom k napísanému, známu históriu a dnešnú skúsenosť?
Nuž, za čarodejníctvo boli tresty smrti už v starovekých ríšach Levantu, v Babylónii, ale tiež v Rímskej ríši. Najväčšiu „popularitu a rozmach“ zaznamenali procesy proti čarodejniciam v stredoveku a euroamerickom ranom novoveku od pätnásteho do osemnásteho storočia. Upálených (utopených) bolo od 200 000 do pol milióna prevažne žien, mnoho razy mladých krásnych žien a dievčat len za to, že sa zaoberali bylinkárstvom a inými praktikami Kirkinho „remesla“. Lebo vedeli, že pri použití farmák dochádza k zdravotným a ďalším zmenám v organizme nielen na úrovni tela, ale aj duše – dnes by sme hovorili o psychosomatike. Trestajúcimi boli predovšetkým predstavitelia náboženskej hierarchie, aj keď sa ich záujmy často zvrhávali k privlastneniu si materiálnych bohatstiev mučených a popravovaných (ohňom a topením, lebo pritom nesmela tiecť krv).
Dnes sa kompetencie presunuli z bohov a ich predstaviteľov na mocné plutovské organizácie, akými sú napríklad OSN, WHO, bigfarma, EÚ, vlády štátov a ich ministerstvá, rôzne „odborné“ komisie a veľa veľa ďalších ustanovizní.
Aj na dnešnom trhu sú mnohé prípravky naturálnej medicíny, ktoré majú funkciu farmák v zmysle, ako ich tvorila čarodejnica Kirké (napríklad od firmy Energy). A takisto po ich požití dochádza k zmenám v ľudskom organizme i v priestore, kde ich používatelia žijú. Ich energeticko informačná podstata totiž vstupuje do energetického systému ľudí, metamorfuje ich aj tým, že okrem tela a duše zasahuje aj najvyššiu, duchovnú úroveň bytia a používateľov počlovečuje. Mení ich na to, čím vo svojej podstate sú, alebo by mali/mohli byť. A premeny sú na všetkých úrovniach bytia evidentné, nakoľko ich už môžeme registrovať viac ako dvadsať rokov.
